Aktívny oddych

Belianska jaskyňa

Belianska jaskyňa je jedinou verejnosti prístupnou jaskyňou v Tatrách. Nachádza sa na svahu Belianskych Tatier nad Tatranskou Kotlinou a patrí medzi prvé jaskyne v Európe, v ktorej sa zaviedlo elektrické svetlo.

Vchod do jaskyne leží v nadmorskej výške 890 m a je prístupný serpentínovým chodníkom z Tatranskej kotliny, pričom treba prekonať výškový rozdiel 122 m. V súčasnosti vedie prehliadka jaskyne po trase dlhej 1370 m – trvanie prehliadky 70 minút.

Vstupné časti jaskyne poznali zlatokopi už v prvej polovici 18. storočia. Na dlhé roky však zostali utajené. Vstupný otvor opätovne našli L. Gulden a zlatokop Fabry v roku 1826.

Už v roku 1896 sa v jaskynných priestoroch svietilo a elektrický prúd do jaskyne dodávala elektráreň postavená na potoku Biela. Za jeden deň boli povolené iba tri návštevy. Sprievodca však musel jaskyňu otvoriť aj vtedy, keď mal len jedného zákazníka. Súčasných návštevníkov upútajú predovšetkým sintrové vodopády, pagodovité stalagmity i viaceré jazierka.

Jaskyňa sa úspešne využíva aj na klimatoterapiu. V priestore s dobrou akustikou, ktorý sa nazýva „Hudobná sieň“, sa každoročne v auguste konajú koncerty reprodukovanej hudby.

Dobšinská ľadová jaskyňa

Dobšinská ľadová jaskyňa, ležiaca v Slovenskom raji, patrí svojou dĺžkou a hĺbkou k najväčším ľadovým jaskyniam v Európe. Nikde mimo alpskej oblasti sa v Európe nenachádza toľko ľadu s hrúbkou miestami väčšou ako 25 m. Vďaka svojmu významu a unikátnej výzdobe bola zaradená do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.

Jej vchod, nazývaný aj „Ľadová diera“, sa nachádza pod vrchom Duča (1 141 m) na severnej strane planiny Hanesová a je umiestnený v nadmorskej výške 971 m. Treba k nemu vystúpiť serpentínovým chodníkom s prevýšením 130 m z osady Dobšinská Ľadová jaskyňa. Dĺžka prehliadkovej trasy s prevýšením 43 m je 515 m a jej absolvovanie trvá približne 30 minút.

Jaskyňu objavil v roku 1870 banský inžinier E. Ruffini a už o rok ju miestni nadšenci sprístupnili verejnosti. V roku 1882 sa stala prvou elektricky osvetlenou jaskyňou v Uhorsku. Navštívilo ju viacero významných osobností, okrem iných aj bulharský cár a srbský kráľ. V roku 1890 sa vo Veľkej sieni konal koncert na počesť Karola Ľudovíta Habsburského. V minulosti sa v jaskyni organizovalo letné korčuľovanie. Pôvodne bola spojená so Stratenskou jaskyňou, avšak zrútením časti jaskyne sa prirodzené spojenie prerušilo. V tom čase sa vlastne začalo jej zaľadňovanie.

Svojou dĺžkou (1 232 m) a hĺbkou (112 m) patrí k najväčším ľadovým jaskyniam v Európe. Nikde mimo alpskej oblasti sa nenachádza viac ako 110-tisíc m3 ľadu s hrúbkou miestami väčšou ako 25 m. Najväčšia hrúbka ľadu sa udržiava vo Veľkej sieni, kde dosahuje až  26,5 m.

Zo svetoznámych ľadových jaskýň je Dobšinská ľadová jaskyňa najnižšie položená, čo zvýrazňuje jej jedinečnosť. Ľad sa z achováva vďaka tvaru jaskyne, ktorá od vchodu klesá. V jej spodnej časti sa udržiava studený vzduch, ktorý sa ani v lete neohreje nad hranicu bodu mrazu.

Jaskyňa Domica

Domica, ležiaca v Slovenskom raji, patrí svojou dĺžkou a hĺbkou k najväčším ľadovým jaskyniam v Európe. Nikde mimo alpskej oblasti sa v Európe nenachádza toľko ľadu s hrúbkou miestami väčšou ako 25 m. Vďaka svojmu významu a unikátnej výzdobe bola zaradená do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.

Vchod do jaskyne leží v nadmorskej výške 339 m. Návštevníci jaskyne majú k dispozícii dve prehliadkové trasy, dlhšia meria 1180 m (trvanie prehliadky 60 minút), kratšia 780 m (trvanie prehliadky 45 minút). Súčasťou prehliadky je i plavba člnom po podzemnom toku Styx.

Hoci ju objavili v roku 1926, verejnosti ju sprístupnili až v roku 1932. Domica je typická najmä veľkými priestrannými dómami – známy je napríklad Majkov dóm s kaskádovými jazierkami nazývanými Rímske kúpele. Vyniká bohatou kvapľovou výzdobou, ktorej dominujú kaskádové jazierka, cibuľovité stalaktity a pagodovité stalagmity. Nachádza sa tu až 16 druhov netopierov, asi 1500 kusov.

Pre prirodzenú krásu jaskyňu Domica využili aj filmári na nakrúcanie filmovej verzie slávnej rozprávky Pavla Dobšinského Soľ nad zlato. Jaskyňa je súčasťou väčšieho jaskynného systému s jaskyňou Baradla na maďarskom území
v celkovej dĺžke asi 25 km.

Spišský hrad

Východný horizont Spiša vytvára rozložitá silueta Spišského hradu, ktorý je s rozlohou vyše 4 ha jedným z najväčších zrúcaninových hradných komplexov v strednej Európe. V roku 1993 Spišský hrad a kultúrne pamiatky blízkeho okolia zapísali do Zoznamu pamiatok svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.

Výstavba stredovekého hradu na travertínovej kope sa datuje do začiatku 12. storočia. Najstaršia písomná zmienka o hrade pochádza z roku 1120. Zo začiatku mal funkciu pohraničnej pevnosti na severnej hranici ranofeudálneho uhorského štátu. Potom sa na niekoľko storočí stal sídlom spišského župana, a tým aj hlavným centrom svetskej moci na Spiši.

V druhej polovici 15. storočia sa o prestavbu hradu zaslúžil nový majiteľ Štefan Zápoľský, ktorý si tu chcel vytvoriť reprezentačné šľachtické sídlo. Na hrade vybudoval palác, rytiersku sieň a kaplnku sv. Alžbety.V hradných komnatách sa narodil aj jeho syn Ján, ktorý sa neskôr stal kráľom Uhorska.
Posledné stavebné práce na hornom hrade riadili Thurzovci a Csákyovci.

V roku 1780 hradný komplex zničil ničivý požiar a Spišský hrad sa postupne zmenil na zrúcaninu. Úplnému spustnutiu Spišského hradu zabránili až  pamiatkari, ktorí v roku 1970 začali technicky náročnú konzerváciu hradieb a palácov ohrozených nestabilitou skalného podložia.

V hradnom komplexe sú v súčasnosti umiestnené muzeálne expozície Spišského múzea o dejinách hradu, stredovekých zbraniach a feudálnej justícii.

Krajinou v okolí Spišského hradu vedie pohodlný náučný chodník Sivá Brada – Dreveník. Turisti sa môžu na ôsmich zastávkach oboznámiť s históriou tejto oblasti ako aj jej prírodnými zaujímavosťami.

Prístup: autom na parkovisko pod hradom, odtiaľ pešo asi 10 min., pešo z obce Spišské Podhradie asi 1 hod.

Spišská kapitula

Slovenským „Vatikánom“ je cirkevné mestečko SPIŠSKÁ KAPITULA, z ktorej už oddávna organizovali cirkevný život nielen na Spiši prepošti, biskupi a kanonici.

Najvýznamnejšou stavbou Spišskej Kapituly je neskororománska Katedrála sv. Martina. Podobu mohutnej trojloďovej stavby s dvoma vežami nadobudla v rokoch 1245 až 1275. V roku 1382 k nej pristavali kaplnku Corpus Christi, ktorú v rokoch 1488 až 1493 nahradili súčasnou kaplnkou postavenou podľa vzoru francúzskej Saint Chapelle. Barokové úpravy sa z otreli regotizačnými stavebnými činnosťami v rokoch 1873 až 1889, ktorými sa snažili dať katedrále stredoveký charakter zodpovedajúci vkusu obdobia romantizmu.

Biskupský palác postavili zároveň s katedrálou ešte ako prepoštský palác. Pri paláci sa v minulosti rozkladal francúzsky park, do ktorého sa vstupovalo cez dodnes stojacu tzv. Hodinovú vežu z roku 1739.

Vo východnej časti Spišskej Kapituly sa na úzkych gotických parcelách nachádzajú tzv. kanonie kapitulských kanonikov sprístupnené jedinou uličkou v meste. Opevnenie cirkevného mestečka s dvoma vstupnými bránami postavili
v 14. storočí a viackrát ho prestavali.

Spišská Kapitula je mestskou časťou Spišského Podhradia.

Levoča

O spišskom meste LEVOČA sa hovorí, že je „najjagavejším kameňom na spišskej korune“. Nachádza sa tu najvyšší gotický drevený oltár na svete a ďalšie zaujímavé pamiatky ohraničené pomerne zachovanými mestskými hradbami.

Ťažiskom starobylej Levoče je rozľahlé obdĺžnikové námestie. Stojí tu rímskokatolícky farský Kostol sv. Jakuba zo 14. storočia, ktorý patrí medzi najvýznamnejšie sakrálne stavby na Slovensku. Vysoká štíhla veža kostola z prvej polovice 19. storočia je najvýraznejším prvkom siluety mesta.

K mimoriadne cenným patrí najmä interiér kostola, ktorý je jedinečným múzeom stredovekého sakrálneho umenia. Neskorogotický drevený hlavný oltár sv. Jakuba je s výškou 18,6 m najvyšší svojho druhu na svete. Zhotovili ho z lipového dreva v rokoch 1507 až 1517 v dielni Majstra Pavla z Levoče. Svoju vlastnú podobizeň Majster Pavol údajne dal jednej z dvanástich sôch apoštolov nádhernej kompozície Poslednej večere v predele oltára.

S farským kostolom susedí budova bývalej levočskej radnice s arkádami postavená po požiari v roku 1550. Patrí k vrcholným stavbám svetskej renesančnej architektúry na Slovensku.

Na námestí stojí aj tzv. klietka hanby zo 16. storočia, ktorá sa v minulosti využívala na verejné pranierovanie. Centrálne námestie lemuje vyše 50 pozoruhodných meštianskych a patricijských domov. Viaceré sú pomenované podľa bývalých majiteľov. Na prvý pohľad zaujme najmä renesančný Thurzov dom, ktorý získal novorenesančnú sgrafitovú fasádu v roku 1904.

Vlkolínec

Miestna časť Ružomberka Biely Potok je východiskom do jednej z najnavštevovanejších slovenských osád VLKOLÍNEC – mimoriadne pozoruhodnej oázy ľudovej architektúry, ktorú zapísali do Zoznamu pamiatok svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.

Osada, ktorá sa po prvý raz spomína v roku 1376, ako jediná obec na Slovensku nie je narušená novou výstavbou a predstavuje unikátny urbanistický celok pôvodných ľudových stavieb. Na základe komparatívnej štúdie ICOMOS (Medzinárodná rada pre pamiatky a sídla) bola vyhodnotená ako najlepšie zachované sídlo tohto typu v Karpatskom oblúku. Pôvodne to bola osada drevorubačov, pastierov a poľnohospodárov.

Vlkolínec je typickým príkladom dvojradovej ulicovky s dlhými dvormi. Osada sa približne v strede rozdeľuje na dve ulice. Jedna z nich vedie k barokovo-klasicistickému rímskokatolíckemu Kostolu Navštívenia Panny Márie z roku 1875, druhá smeruje strmším terénom pod úpätie vrchu Sidorovo (1099 m).

V strede osady stoja dva najčastejšie fotografované objekty Vlkolínca – zrubová dvojpodlažná zvonica z roku 1770 stojaca na kamennom podstavci a zrubová studňa z roku 1860. K chráneným objektom osady patrí 45 dreveníc s hospodárskymi dvormi z 18. storočia. Jedinečným bol spôsob ich úpravy. Dvakrát ročne ich pretierali modrou, ružovou a bielou vápnovou farbou.

Typickým príkladom vlkolínskeho domu je roľnícky dom – jedna z expozícií Liptovského múzea v Ružomberku. Objekt vybudovaný v roku 1886 sprístupnili verejnosti v roku 1991. Jeho zachované pôvodné vnútorné členenie a zariadenie interiéru sú verným obrazom spôsobu života obyvateľov osady na konci 19. a na začiatku 20. storočia. Ostatné objekty v pamiatkovej rezervácii Vlkolínec sú obývané, žije tu 30 obyvateľov, takže návštevníci sa musia uspokojiť len s pohľadom na ich exteriér.

Vlkolínec je súčasťou Národného parku Veľká Fatra. Prechádza ním cyklistická trasa a majitelia viacerých dreveníc poskytujú možnosť ubytovania. V lete zaujme z viacerých podujatí napríklad „Nedeľa vo Vlkolínci“, ktorá sa koná vždy začiatkom augusta.

Jednou z najzachovalejších slovenských drevených sakrálnych stavieb je drevený artikulárny evanjelický kostol v Kežmarku. V roku 2008 bol zapísaný s ďalšími 7 drevenými kostolmi Karpatského oblúka do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Múzeum liptovskej dediny Pribylina

Pod južnými svahmi Západných Tatier stojí Múzeum liptovskej dediny dokumentujúce ľudovú architektúru Liptova. Začalo sa stavať v súvislosti so zaplavením rozsiahleho územia na západ od Liptovského Mikuláša pri výstavbe vodného diela Liptovská Mara.

Z jedenástich zatopených obcí sem preniesli najvýznamnejšie kultúrne pamiatky, ktoré dnes tvoria základ expozície múzea. Pôvodné stavby boli rozobrané na mieste vzniku a ich vzácne časti sa previezli a osadili do presných kópií pôvodných objektov. Vzniklo tak najmladšie múzeum v prírode na Slovensku.

K najväčším klenotom svetskej a sakrálnej ľudovej architektúry patrí goticko-renesančný kaštieľ z Parížoviec a ranogotický Kostol Panny Márie z Liptovskej Mary. Kaštieľ patrí k najstarším zemianskym stavbám Liptova a pri jeho prehliadke zaujmú viaceré architektonické detaily a neskorogotické nástenné maľby. Kostol je oveľa starší, jeho základy sú románske a pochádzajú pravdepodobne z 12. storočia. Bol prestavaný v druhej polovici 13. storočia, neskôr ho rozšírili a v 17. storočí pristavili vežu. Zaujímavým objektom je aj jednotriedna škola s bytom učitela z Valaskej Dubovej a expozícia dobových úľov v ovocnom sade pri škole.

Pri múzeu pôsobí škola ľudových remesiel, ktorá v letnej turistickej sezóne návštevníkom približuje ukážky ľudových remeselných techník (tkanie, paličkovanie, práca s drevom, kovom a kožou, pletenie košíkov zo slamy, atď.), ako aj liptovské zvyky a obyčaje.

K pravidelným podujatiam organizovaným v múzeu patrí v poslednú nedeľu v máji Ovčiarska nedeľa – Ovenálie, júnová Detská nedeľa, júlová Nedeľa rodákov, augustová Včelárska nedeľa, septembrový Deň sv. Huberta, októbrové Poďakovanie za úrodu a decembrové Vianoce v Liptove.

Múzeum má vlastnú zooexpozíciu zameranú na chov domácich zvierat a hydiny. Atrakciou múzea je chov huculských koní s možnosťou jazdy pre návštevníkov.

Drevené kostolíky

ARTIKULÁRNY EVANJELICKÝ KOSTOL V KEŽMARKU

Evanjelický artikulárny kostol pristavili v roku 1717 k staršej kamennej sakrálnej stavbe z roku 1593, ktorá dnes vytvára jeho sakristiu. Táto jedinečná drevená stavba z tisu a červeného smreka bola postavená bez použitia jediného kúska kovu.

Jej pôdorys má tvar gréckeho kríža. Barokový interiér kostola je tiež vyrobený z dreva. Umelecky veľmi cenný je najmä kostolný orgán s drevenými píšťalami.

Lyžiarske múzeum

Návštevníci múzea sa prostredníctvom 19 náučných tabúľ dozvedia veľa zaujímavých informácií o začiatkoch lyžovania, korčuľovania, curlingu, horolezectva, sánkovania, či jazde na boboch vo Vysokých Tatrách. Každý tematický okruh je doplnený exponátmi a dobovými fotografiami, ktoré spolu s textovou časťou vytvárajú dokonalý obraz o tom, ako to kedysi v našich veľhorách vyzeralo.

Medzi najväčšie lákadlá múzea patria celkom určite 3,07m dlhé lyže z roku 1885 a expozícia starých pretekárskych bobov, ktoré kedysi brázdili bobové dráhy v Tatranskej Lomnici. Pastvou pre oči návštevníkov múzea je dielňa na výrobu drevených lyží, lyžiarskych palíc, či kožených topánok. Tých najmenších si podmaní rozprávková atmosféra Gertrúdinej chaty, ktorá v minulosti stála pri štarte bobovej a sánkarskej dráhy v Tatranskej Lomnici.