Malá Studená doliny patrí medzi najnavštevovanejšie chaty vo Vysokých Tatrách. Je dlhá 4,5 km, terasovitá, so starou baníckou tradíciou. Od polovice 19. storočia sa v nej dolovalo zlatu a meď.
Dolným zalesneným prahom padá príťažlivý Obrovský vodopád, ktorý možno obdivovať priamo z tatranskej magistrály (červená). Chodník (zelená) vstupuje do doliny pri Zamkovského chate (ubytovanie, občerstvenie). Nad pásmom kosodreviny dolinu charakterizuje mohutná skalná terasa (Veľký a Malý svah). Po ich prekonaní popri horolezecky príťažlivej Žltej stene chodník dosahuje Téryho chatu (najvyššie položená chata s celoročnou prevádzkou) postavenú v roku 1899 v blízkosti
Zamkovského chata
V ústí Malej Studenej doliny, pod Lomnickým hrebeňom, vo výške 1475 m n. m., vyrástla v roku 1943 drevená chata. Postavil ju Štefan Zamkovský (1907 – 1961), pôvodom z Levoče, ako vlastný súkromný podnik. Bol vyučený fotograf. V Tatrách si však našiel prácu nosiča na Téryho a Zbojníckej chate. V rokoch 1929 až 1938 nadobudol povesť najlepšieho slovenského horolezca. Získal oprávnenie horského vodcu a zložil lyžiarske cvičiteľské skúšky. Vďaka pracovitosti a schopnostiam, ktoré preukázal ako horský nosič, ho prijal Klub československých turistov v roku 1936 za spoluchatára (s Jánom Kociánom) na Téryho chatu. Tam ostal do roku 1942, kedy si zaumienil vybudovať chatu v ústí Malej Studenej doliny. Bol to dvojpodlažný objekt. Prízemie tvorila jedáleň, kuchyňa a byt chatára. Hosťovské izby boli na poschodí. Chatu spravoval jej majiteľ, Štefan Zamkovský s manželkou Ľudmilou. Chata nemala oficiálny názov, ale z atmosféry, ktorú manželia vytvárali svojou srdečnosťou a z povesti Štefana Zamkovského, špičkového tatranského horolezca, vynikajúceho horského vodcu a obetavého záchrancu, prirodzene vyplývalo, že ju nik nepoznal ináč než Zamkovského chatu.
Okrem turistov a horolezcov sa na chate počas druhej svetovej vojny často zdržiavali politickí utečenci z obidvoch strán Tatier a našli tu úkryt manželky a deti partizánov z tatranských osád. Radosť Zamkovských z vlastnej chaty netrvala dlho. Po “víťaznom februári” 1948 ju znárodnili a manželia Zamkovskí s malou dcérou ju museli ako “kapitalisti” nespravodlivo opustiť. Roku 1951 pri preberaní chaty Slovakotourom ju premenovali na Chatu kpt. Nálepku, aby nič nepripomínalo jej staviteľa a pôvodného majiteľa. Zamkovský s manželkou po znárodnení vlastnej chaty pracoval do roku 1950 na Bilíkovej chate, potom však na základe bezoľadných politických kritérií musel opustiť územie Vysokých Tatier. Domáci turisti a horolezci, ktorí poznali minulosť chaty, ju aj naďalej nazívali, väčšinou skrátene “Zamka”.
Téryho chata
V roku1899 ju dal postaviť Uhorský karpatský spolok na základe osobnej iniciatívy Edmunda Téryho (1856 – 1917). Edmund Téry bol banskoštiavnicky lekár, ale aj priekopník horolezectva, ktorý sa významnou mierou zaslúžil o rozvoj tatranskej turistiky. Malú Studenú dolinu navštevoval už ako študent a ako 20ročný urobil prvovýstup na Prostredný hrot. Výstavbu chaty propagoval v tlači, aj ako funkcionár Uhorského Karpatského spolku.
Projektantom chaty bol významný spišsko-sobotský architekt a staviteľ Gedeon Majunke. Viac ako 50 ton materiálu bolo treba vyniesť na chrbtoch nosičov na výstavbu chaty. 125 robotníkov sa striedalo pri prácach. Téryho chata bola slávnostne otvorená 21. 8. 1899.
Do roku 1933 to bola najvyššie položená chata v Uhorsku. Od roku 1936 je Téryho chata ako prvá vo Vysokých Tatrách otvorená celoročne. V medzivojnovom období chatu prevádzkoval Klub čsl. turistov, počas vojny a po nej Klub slovenských turistov a lyžiarov. V roku 1944 spravovali chatu slovenskí vysokoškoláci- horolezci, ktorí tu ukrývali poľských odbojárov i sovietskych utečencov.
V rokoch 1983-84 prešla chata rozsiahlou rekonštrukciou, ale napriek tomu si dodnes zachovala svoj typický vzhľad podľa Majunkeho koncepcie z prelomu storočí. Chatárom je od roku 2014 Peter Michalka.
Zoznam chatátrov pôsobiacich na Téryho chate po 1. svetovej vojne:
1922 Gustáv Barč
1928 Július Tardík, Karol Kern
1937 Ján Kacián a Štefan Zamkovský
1944 Ing. L. Chodák, Alo Huba, R. a B. Roubalovci
1945 Rudolf Mašlonka a Rudolf Kacián
1948 Ing. Vladimír Šimo v letnom období
1949 Julo Parák
1951 Karol Danajovič
1952 Jozef Stolár
1953 Jaroslav Sláma
1958 Miroslav Jílek
1963 František Skopík
1967 Michal Legutky
1971 Ondrej Šimko
1973 Belo Kapolka
1994 Ing. Miroslav Jílek
2014 Peter Michalka
English
Magyar